(14. – 17. storočie)
Toto obdobie sa vyznačovala významnými geografickými objavmi nových krajín a kontinentov (napr. Ameriky r. 1492), vedeckými objavmi ( heliocentrický názor Poliaka Mikuláša Kopernika a Taliana Galilea Galileiho o Zemi ako o planéte Slnka), vynález kompasu, strelných zbraní a kníhtlače (Nemec Ján Gutenberg). Rozvíjal sa priemysel a sním nová trieda – meštianstvo – najskôr v Taliansku a postupne i v celej Európe.
S rozvojom vedy, techniky a priemyslu sa šírilo aj nové myšlienkové a umelecké hnutie humanizmus (z lat. humanus – ľudský) a renesancia (z franc. reanisance – obroda, znovuzrodenie). Cieľom tohto hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických predstáv a ideálov a obroda, znovuzrodenie antiky.
Humanistická a renesančná ideológia sa od záhrobného nadpozemského
života obracala k svetskému pozemskému hnutiu. Za najdôležitejšie
považovala právo človeka na prirodzené, šťastné prežívanie
života, lásku k prírode, úctu k rozumu (racionalizmus), zmyslové
poznanie (senzualizmus) a význam jednotlivca (individualizmus).
Humanizmus s renesancia sa opierali o grécku a rímsku antickú literatúru, ktorú považovali za vzor dokonalosti. Humanizmus je začiatkom renesancie. Humanisti študovali a vydávali diela gréckych a rímskych básnikov a filozofov (Homéra, Vergília, Horácia, Ciceróna) a napodobňovali ich tvorbu (tematiku, žánre, štylistiku a latinský jazyk). Dôležitou sa stala rétorika, ktorá preberala antické a štylistické prostriedky.
V literatúre sa zo začiatku používal iba latinský jazyk, ale neskôr začali využívať národné jazyky. Pretože sa literatúra venovala najmä vedeckej a príležitostnej problematike, obmedzovala sa na učené a školské kruhy. Literárna renesancia sa od štúdia a napodobňovania anglických diel postupne dostala k zobrazovaniu
prirodzeného, radostného vzťahu človeka k pozemskému životu.
Spisovatelia používali iba národné jazyky a štylistika ich diel bola
jednoduchšia.
sobota 1. decembra 2012
Letom literárnym svetom 4.
(5. – 15. storočie)
Odrážala feudálny spôsob života a náboženský svetonázor čo vyplývalo z vlády cirkvi a šľachty. Základným dielom z ktorého sa vychádzalo bola Biblia. Základné krédo “Ora et labora” – modli sa a pracuj. Umenie zobrazovalo pozemský svet – motív večného života. využívala sa alegória, symbolika a obraznosť. Základnou funkciou literatúry bola poznávacia a náučná. Prevládal synkretizmus – splývanie umeleckej a vecnej literatúry. Najdôležitejšia bola forma básne, obsah bol menej dôležitý, využívala sa imitácia. Štýl tvorby bol rétorický, čiže kvetnatý, ozdobný a emocionálny. Využívala sa synonymia, personifikácia, hyperbola a prirovnanie.
Stredoveká literatúra sa delila na:
Sv. František z Assisi – básnik, potulný kazateľ, hlásateľ chudoby a zakladateľ rehole františkánov. Zachovaná prvá pamiatka z talianskej literatúry – Spievanka.
Koncom 13. storočia vznikala mestská literatúra, ktorá zobrazovala každodenný život, nevyhýbala sa kritike spoločnosti a mala zábavnú funkciu. vo francúzskej literatúre ju predstavovali krátke veršované poviedky – fabliaux, ktoré satiricky zosmiešňovali hlúposť a zbabelosť feudálov, sputnosť a panovačnosť kňazov.
V 13. storočí vzniká v mestskej literatúre dráma, a to najprv na pôde cirkvi ako názorné zobrazovanie biblických dejov. V kostoloch sa hrali kratšie dramatické skladby, tzv. Mmirakel a ich témou bola záchrana kajúceho sa hriešnika. V 15. storočí vznikajú rozsiahle biblické hry, ktoré sa volali mystérie. V týchto hrách sa spájajú udalosti zo života Krista, apoštolov a svetských osôb. V 13. storočí vzniká tzv. laické divadlo.
Odrážala feudálny spôsob života a náboženský svetonázor čo vyplývalo z vlády cirkvi a šľachty. Základným dielom z ktorého sa vychádzalo bola Biblia. Základné krédo “Ora et labora” – modli sa a pracuj. Umenie zobrazovalo pozemský svet – motív večného života. využívala sa alegória, symbolika a obraznosť. Základnou funkciou literatúry bola poznávacia a náučná. Prevládal synkretizmus – splývanie umeleckej a vecnej literatúry. Najdôležitejšia bola forma básne, obsah bol menej dôležitý, využívala sa imitácia. Štýl tvorby bol rétorický, čiže kvetnatý, ozdobný a emocionálny. Využívala sa synonymia, personifikácia, hyperbola a prirovnanie.
Stredoveká literatúra sa delila na:
- feudálnu náboženskú literatúru
- svetskú literatúru (feudálna mestská)
Náboženská literatúra
Mala služobný, výchovný a vzdelávací charakter. Zdôrazňovala kresťanské cnosti, ústrednou postavou bol svätec a základným žánrom legenda a piesne, kázne a životopisy.Sv. František z Assisi – básnik, potulný kazateľ, hlásateľ chudoby a zakladateľ rehole františkánov. Zachovaná prvá pamiatka z talianskej literatúry – Spievanka.
Svetská literatúra
- feudálna. Hlavným hrdinom bol zidealizovaný rytier, šľachtic, bojovník. Základným literárnym dielom bola hrdinská veršovaná epika, ktorá sa vyskytovala hlavne vo Francúzsku a Nemecku.Francúzska literatúra
- žáner – piesne o hrdinských činoch -> Chanson de Geste. Najpopulárnejšou je Pieseň o Rolandovi (polovica 14. storočia).Nemecká literatúra
- najznámejšie dielo nemecký veršovaný epos Pieseň o Nibelungoch (12. storočie).Ruská literatúra
Vznikali byliny (žáner) o bohatieroch. Najznámejší hrdinský epos: Slovo o pluku Igorovom (12. storočie). Koncom 12. storočia sa v stredoveku vytvára tzv. dvorná lyrika, v ktorej rytieri vystupujú aj ako obrancovia dám. Vo francúzskej literatúre je to povesť Tristan a Izolda, ktorú spracoval Thomas de Bretagne. V nemeckej literatúre tento epos spracoval Gottfried von Strassburg. V tomto epose sa hrdinovia omylom napijú čarovného nápoja lásky, smrteľne sa do seba zaľúbia a napokon spoločne zomierajú.Španielska literatúra
- žáner – rytierska romanca, napr. Pieseň o Lidovi, v ktorej neznámy autor opísal neohrozeného bojovníka proti Maurom.Koncom 13. storočia vznikala mestská literatúra, ktorá zobrazovala každodenný život, nevyhýbala sa kritike spoločnosti a mala zábavnú funkciu. vo francúzskej literatúre ju predstavovali krátke veršované poviedky – fabliaux, ktoré satiricky zosmiešňovali hlúposť a zbabelosť feudálov, sputnosť a panovačnosť kňazov.
V 13. storočí vzniká v mestskej literatúre dráma, a to najprv na pôde cirkvi ako názorné zobrazovanie biblických dejov. V kostoloch sa hrali kratšie dramatické skladby, tzv. Mmirakel a ich témou bola záchrana kajúceho sa hriešnika. V 15. storočí vznikajú rozsiahle biblické hry, ktoré sa volali mystérie. V týchto hrách sa spájajú udalosti zo života Krista, apoštolov a svetských osôb. V 13. storočí vzniká tzv. laické divadlo.
Letom literárnym svetom 3.
(5. – 15. stor. n. l.)
Rástlo feudálne zriadenie – rozdelenie spoločnosti (páni, poddaní); rastúci význam kresťanstva.
Ľudia si už v starších dobách uvedomovali, aký význam má slovo pri vzájomnom dorozumievaní a pôsobení človeka na okolie. Počas primitívnych obradových úkonov používali najprv jednoduché, neskôr pravidelne členené slovesné prejavy, ktoré nemali estetický ani poznávací zámer. Slovesnosť sa rozvinula až v stredoveku. Vo feudálnych vzťahoch medzi pánmi a poddanými sa s rastúcim významom kresťanstva prejavovali jednoliate vzťahy v hospodárskej, spoločenskej i kultúrnej oblasti. Hovoríme o univerzálnosti stredovekej európskej kultúry, čiže o jej spoločných vlastnostiach ktoré jednotne ovplyvnili oficiálnu umeleckú tvorbu vo všetkých krajinách. V kresťanstve malo základ aj myslenie a názory na umenie. Jedným z nich je teória o menlivosti poriadku sveta, o existencii trvalých právd a životných princípov. Bolo sa im treba podriaďovať a rovnako prijať i nemenné rozdelenie spoločnosti na tri stavy: na duchovných, pánov a poddaných. V cirkevných i svetských autoritách sa videla záruka istoty správneho napredovania životom a správneho zmýšľania.
Mali človeka dvíhať z poroby pohanstva k vyšším duchovným hodnotám. Toto sa odzrkadlilo aj v stredovekej estetike. Keďže aj príbehy a udalosti sa chápali ako objektívne dané a nezávislé od človeka, v stredovekej metóde tvorby nenachádzame psychologické motivovanie deja ani zobrazovanie konania postáv ako odvíjania príbehov. Vyrástla veľká dôvera v literárne autority, z ktorých najuznávanejšou bola Biblia, neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Autori tieto vrcholné diela napodobňovali v obsahu i forme a hojne ich citovali, čím vytvorili zvláštny postup dpi písaní – imitáciu (bola uznávaná). Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali – parafrázovali. Nezmenené alebo parafrázované sa pričastým opakovaním stali topickými – ošúchanými, zaužívanými. S náboženstvom sa silne uplatňovalo transcendentálne poňatie sveta a života. Zmysel všetkého na svete sa určuje predovšetkým vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a k Bohu.
Život a príroda sa v svetle kresťanských ideálov javili ako pominuteľné. Umenie volilo väčšinou náboženské témy, chcelo odhaliť a postihnúť večné a najvyššie hodnoty a posúvať všetko bližšie k metafyzickým vzorom a cieľom, čiže zobrazovať vo všeobecnosti a morálnej jednosmernosti. Z tohto dôvodu sa na popredné miesto v literatúre dostáva alegória a symbolika. Vzniká dôležitý postup pri opise postáv, javov a vecí – idealizované typizovanie. Pri idealizovanom typizovaní sa nezdôrazňujú individuálne, konkrétne a zmyslové, ale všeobecné vlastnosti, čím sa vytvorí idealizovaný typ, ktorý má tradičné a ustálené vlastnosti. Sila náboženského prežitia a hlboký citový zážitok podnietili v 13. storočí vznik kresťanskej mystiky. Prejavila sa prehĺbením a oživením obraznosti a citovosti vo vzťahu k Bohu, Panne Márii a svätým a obohatila citovú sféru človeka i literárne diela o nové hodnoty. Špecifické črty stredovekej literatúry sa preniesli i do humanizmu, renesancie a baroka.
Básnický štýl sa opieral o rétorický štýl, ba sa s ním stotožňoval a často to charakterizovala Veľká Tornamentálnosť. Pomáhalo mu v tom rozširovanie významu hromadením trópov a figúr, ktorým hovoríme amplifikácia a kumulácia (rozširovanie a hromadenie). Myšlienky sa tak vyjadrovali pôsobivejšie, bohatšie, poukázalo sa na ne z viacerých hľadísk. Autor tým nielen pôsobil na poslucháčov, ale aj účinnejšie vyjadril nesmiernosť tajomstva vesmíru i postavenie človeka v ňom. Veľkoleposť štýlu sa trojstupňovo merala podľa významu osôb. Ak bola nízkeho pôvodu, písalo sa v nej obyčajným nízkym štýlom, ak bola stredného pôvodu stredným štýlom a vznešený, už celkom zrétorizovaný štýl patril ľuďom z vysokej, urodzenej vrstvy.
Neskôr literatúra nadobúdala svetskejší charakter, dostávala sa na hrady i do miest. Svetskému umeniu sa začína vymedzovať pevné miesto v živote stredovekej spoločnosti. Autor stál v úzadí, zo začiatku sa neuvádzali ani názvy diel. Až po vynájdení kníhtlače (1445) sa začali texty dopĺňať presnejšími údajmi. Pretrvával synkretizmus, t.j. kríženie literárnych druhov, ba aj krásnej a vecnej literatúry. Staršia literatúra je súčasťou vývojového procesu, ktorý stále pokračuje a nie je dokončený ani dnes. Význam najväčších zjavov starších čias siaha až do prítomnosti a bez poznania kultúrnej tradície a úctu k nej by naše poznanie a estetické prežívanie novšej a súčasnej literatúry bolo chudobné a nedokonalé.
Rástlo feudálne zriadenie – rozdelenie spoločnosti (páni, poddaní); rastúci význam kresťanstva.
Ľudia si už v starších dobách uvedomovali, aký význam má slovo pri vzájomnom dorozumievaní a pôsobení človeka na okolie. Počas primitívnych obradových úkonov používali najprv jednoduché, neskôr pravidelne členené slovesné prejavy, ktoré nemali estetický ani poznávací zámer. Slovesnosť sa rozvinula až v stredoveku. Vo feudálnych vzťahoch medzi pánmi a poddanými sa s rastúcim významom kresťanstva prejavovali jednoliate vzťahy v hospodárskej, spoločenskej i kultúrnej oblasti. Hovoríme o univerzálnosti stredovekej európskej kultúry, čiže o jej spoločných vlastnostiach ktoré jednotne ovplyvnili oficiálnu umeleckú tvorbu vo všetkých krajinách. V kresťanstve malo základ aj myslenie a názory na umenie. Jedným z nich je teória o menlivosti poriadku sveta, o existencii trvalých právd a životných princípov. Bolo sa im treba podriaďovať a rovnako prijať i nemenné rozdelenie spoločnosti na tri stavy: na duchovných, pánov a poddaných. V cirkevných i svetských autoritách sa videla záruka istoty správneho napredovania životom a správneho zmýšľania.
Mali človeka dvíhať z poroby pohanstva k vyšším duchovným hodnotám. Toto sa odzrkadlilo aj v stredovekej estetike. Keďže aj príbehy a udalosti sa chápali ako objektívne dané a nezávislé od človeka, v stredovekej metóde tvorby nenachádzame psychologické motivovanie deja ani zobrazovanie konania postáv ako odvíjania príbehov. Vyrástla veľká dôvera v literárne autority, z ktorých najuznávanejšou bola Biblia, neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Autori tieto vrcholné diela napodobňovali v obsahu i forme a hojne ich citovali, čím vytvorili zvláštny postup dpi písaní – imitáciu (bola uznávaná). Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali – parafrázovali. Nezmenené alebo parafrázované sa pričastým opakovaním stali topickými – ošúchanými, zaužívanými. S náboženstvom sa silne uplatňovalo transcendentálne poňatie sveta a života. Zmysel všetkého na svete sa určuje predovšetkým vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a k Bohu.
Život a príroda sa v svetle kresťanských ideálov javili ako pominuteľné. Umenie volilo väčšinou náboženské témy, chcelo odhaliť a postihnúť večné a najvyššie hodnoty a posúvať všetko bližšie k metafyzickým vzorom a cieľom, čiže zobrazovať vo všeobecnosti a morálnej jednosmernosti. Z tohto dôvodu sa na popredné miesto v literatúre dostáva alegória a symbolika. Vzniká dôležitý postup pri opise postáv, javov a vecí – idealizované typizovanie. Pri idealizovanom typizovaní sa nezdôrazňujú individuálne, konkrétne a zmyslové, ale všeobecné vlastnosti, čím sa vytvorí idealizovaný typ, ktorý má tradičné a ustálené vlastnosti. Sila náboženského prežitia a hlboký citový zážitok podnietili v 13. storočí vznik kresťanskej mystiky. Prejavila sa prehĺbením a oživením obraznosti a citovosti vo vzťahu k Bohu, Panne Márii a svätým a obohatila citovú sféru človeka i literárne diela o nové hodnoty. Špecifické črty stredovekej literatúry sa preniesli i do humanizmu, renesancie a baroka.
Básnický štýl sa opieral o rétorický štýl, ba sa s ním stotožňoval a často to charakterizovala Veľká Tornamentálnosť. Pomáhalo mu v tom rozširovanie významu hromadením trópov a figúr, ktorým hovoríme amplifikácia a kumulácia (rozširovanie a hromadenie). Myšlienky sa tak vyjadrovali pôsobivejšie, bohatšie, poukázalo sa na ne z viacerých hľadísk. Autor tým nielen pôsobil na poslucháčov, ale aj účinnejšie vyjadril nesmiernosť tajomstva vesmíru i postavenie človeka v ňom. Veľkoleposť štýlu sa trojstupňovo merala podľa významu osôb. Ak bola nízkeho pôvodu, písalo sa v nej obyčajným nízkym štýlom, ak bola stredného pôvodu stredným štýlom a vznešený, už celkom zrétorizovaný štýl patril ľuďom z vysokej, urodzenej vrstvy.
Neskôr literatúra nadobúdala svetskejší charakter, dostávala sa na hrady i do miest. Svetskému umeniu sa začína vymedzovať pevné miesto v živote stredovekej spoločnosti. Autor stál v úzadí, zo začiatku sa neuvádzali ani názvy diel. Až po vynájdení kníhtlače (1445) sa začali texty dopĺňať presnejšími údajmi. Pretrvával synkretizmus, t.j. kríženie literárnych druhov, ba aj krásnej a vecnej literatúry. Staršia literatúra je súčasťou vývojového procesu, ktorý stále pokračuje a nie je dokončený ani dnes. Význam najväčších zjavov starších čias siaha až do prítomnosti a bez poznania kultúrnej tradície a úctu k nej by naše poznanie a estetické prežívanie novšej a súčasnej literatúry bolo chudobné a nedokonalé.
Letom literárnym svetom 1.
Umenie: Osobitná forma spoločenského vedomia. Je to poznanie a pretváranie skutočnosti. Umelec podľa zákonov krásy vytvára obraz skutočnosti. Umelecká tvorba je práca, ktorá si vyžaduje talent, fantáziu, nadanie a tvorivé majstrovstvo. Umenie plní tieto funkcie:
Diferencovanie umenia
Medzi základné druhy umenia patrí umenie výtvarné, slovesné, hudobné a divadelné.
Medzi základné žánre vo výtvarnom umení patrí maliarstvo a sochárstvo.
Základné žánre v slovesnom umení: poézia, próza a dráma.
Základné žánre v hudobnom umení: vokálne skladby a inštrumentálne skladby.
Základné žánre v divadelnom umení: tragédia, komédia a herecká tvorba.
Literatúra ako umenie sa datuje od najstarších čias, od antického Grécka (8. – 9. stor. p.n.l.). názov literatúra je odvodený z latinského slova litera = písmo. V širšom slova zmysle rozumieme pod týmto pojmom všetky diela, ktoré sú vytvorené. U užšom slova zmysle sú to iba diela umeleckej povahy. literatúru delíme na vecnú a krásnu (umeleckú).
Vecná literatúra sa zameriava na odovzdávanie a uchovávanie informácií. Patrí tu odborná, publicistická a administratívna literatúra.
Umelecká literatúra vychádza z reality, ale dôležitú úlohu zohráva fikcia (predstava). Súčasťou umeleckej literatúry je aj folklór.
Folklór – diela ústnej ľudovej slovesnosti, výpoveď ľudu. Folklór má anonymného autora, ktorý tvorí podľa požiadaviek kolektívu so zámerom vytvárania estetických hodnôt.
- umelecko – estetickú
- hodnotiacu
- výchovnú
- zábavnú, oddychovú, relaxačnú
Diferencovanie umenia
Medzi základné druhy umenia patrí umenie výtvarné, slovesné, hudobné a divadelné.
Medzi základné žánre vo výtvarnom umení patrí maliarstvo a sochárstvo.
Základné žánre v slovesnom umení: poézia, próza a dráma.
Základné žánre v hudobnom umení: vokálne skladby a inštrumentálne skladby.
Základné žánre v divadelnom umení: tragédia, komédia a herecká tvorba.
Literatúra ako umenie sa datuje od najstarších čias, od antického Grécka (8. – 9. stor. p.n.l.). názov literatúra je odvodený z latinského slova litera = písmo. V širšom slova zmysle rozumieme pod týmto pojmom všetky diela, ktoré sú vytvorené. U užšom slova zmysle sú to iba diela umeleckej povahy. literatúru delíme na vecnú a krásnu (umeleckú).
Vecná literatúra sa zameriava na odovzdávanie a uchovávanie informácií. Patrí tu odborná, publicistická a administratívna literatúra.
Umelecká literatúra vychádza z reality, ale dôležitú úlohu zohráva fikcia (predstava). Súčasťou umeleckej literatúry je aj folklór.
Folklór – diela ústnej ľudovej slovesnosti, výpoveď ľudu. Folklór má anonymného autora, ktorý tvorí podľa požiadaviek kolektívu so zámerom vytvárania estetických hodnôt.
Letom literárnym svetom 2.
Podstatu literárneho systému tvorí umelecká literatúra ako najvyššia estetická a umelecká hodnota.
Literárne podsystémy:
Národná literatúra – súbor všetkých pôvodných literárnych diel, ktoré napísali autori jedného národného spoločenstva. Národná literatúra je bytostne spätá s národom a jeho životom a osudom.
Európska literatúra – bola vytvorená na európskom kontinente.
Estetické vedomie je jednou z foriem vedomia, ktorou si osvojujeme skutočnosť. Je prostriedkom duchovného osvojovania skutočnosti. Pojem vnímanie sa vysvetľuje ako porozumenie a chápanie literárnej skutočnosti rozumom, zmyslami a citmi. Pri prežívaní zohráva základnú úlohu obsah literárneho diela. Rovnako dôležitá je aj forma literárneho diela (spôsob akým je dielo vytvorené). Konkretizácia – pochopenie literárneho diela čitateľom podmienené jeho životnou skúsenosťou, literárnym vzdelaním a spôsobom čítania.
Hodnota literárneho diela – súhrn hodnôt obsiahnutých v diele. Pozostáva z estetickej hodnoty a z ďalších hodnôt, ako sú morálne, etické a filozofické zásady.
Slovenský literárny rozvoj rozdeľujeme na tri hlavné obdobia:
Literárna tradícia – výber diel v literárnej minulosti povýšený na estetické a kultúrne vzory, ako aj ich pôsobenie na ďalší vývin a tvorbu.
Literárne druhy – diferenciácia (rozdelenie) podľa určitých ustálených spôsobov tvorby (štylistické, tematické a kompozičné kritériá).
Druhy:
epika poézia – viazaná reč
lyrika próza -neviazaná reč
dráma dráma – dialogická reč
Literárne žánre – skupina literárnych diel, ktoré majú spoločné literárne znaky.
Epika – román, novela, epos, poviedka, rozprávka
Lyrika – óda, elégia
Dráma – tragédia, komédia, činohra, veselohra
Dejiny literatúry sa zaoberajú historickým vývojom literárnych druhov, žánrov ako aj literárnych diel.
Literárne podsystémy:
- populárna literatúra
- dobrodružná literatúra
- literatúra faktu
- science fiction
- literatúra pre deti a mládež
Svetová, európska a národná literatúra, estetické osvojovanie sveta, periodizácia literatúry
Svetová literatúra – súhrn diel rôznych literatúr, ktoré sa pre svoje umelecké kvality a univerzálne ľudské obsahy stali spoločným majetkom celého ľudstva.Národná literatúra – súbor všetkých pôvodných literárnych diel, ktoré napísali autori jedného národného spoločenstva. Národná literatúra je bytostne spätá s národom a jeho životom a osudom.
Európska literatúra – bola vytvorená na európskom kontinente.
Estetické vedomie je jednou z foriem vedomia, ktorou si osvojujeme skutočnosť. Je prostriedkom duchovného osvojovania skutočnosti. Pojem vnímanie sa vysvetľuje ako porozumenie a chápanie literárnej skutočnosti rozumom, zmyslami a citmi. Pri prežívaní zohráva základnú úlohu obsah literárneho diela. Rovnako dôležitá je aj forma literárneho diela (spôsob akým je dielo vytvorené). Konkretizácia – pochopenie literárneho diela čitateľom podmienené jeho životnou skúsenosťou, literárnym vzdelaním a spôsobom čítania.
Hodnota literárneho diela – súhrn hodnôt obsiahnutých v diele. Pozostáva z estetickej hodnoty a z ďalších hodnôt, ako sú morálne, etické a filozofické zásady.
Slovenský literárny rozvoj rozdeľujeme na tri hlavné obdobia:
- Staršia slovenská literatúra (800 – 1780)
- Novodobá slovenská literatúra (1780 – 1905)
- Slovenská literatúra 20. storočia (1900, 1905 – …)
- Staršia slovenská literatúra (800 – 1780)
- Stredoveká literatúra (800 – 1500)
- Humanistická a renesančná literatúra (1500 – 1650)
- Baroková literatúra (1650 – 1780)
- Novodobá slovenská literatúra (1780 – 1905)
- Klasicizmus (1780 – 1830)
- Preromantizmus a romantizmus (1830 – 1850)
- Od romantizmu k začiatkom realizmu (1850 – 1875)
- Realizmus (1875 – 1905)
- Slovenská literatúra 20. storočia
- Slovenská literárna moderna (1905 – 1918)
- Medzivojnová literatúra (1918 – 1945)
- Literatúra po druhej svetovej vojne (1945 – 1989)
- Súčasná slovenská literatúra (od roku 1989)
Literárna tradícia – výber diel v literárnej minulosti povýšený na estetické a kultúrne vzory, ako aj ich pôsobenie na ďalší vývin a tvorbu.
Literárne druhy – diferenciácia (rozdelenie) podľa určitých ustálených spôsobov tvorby (štylistické, tematické a kompozičné kritériá).
Druhy:
epika poézia – viazaná reč
lyrika próza -neviazaná reč
dráma dráma – dialogická reč
Literárne žánre – skupina literárnych diel, ktoré majú spoločné literárne znaky.
Epika – román, novela, epos, poviedka, rozprávka
Lyrika – óda, elégia
Dráma – tragédia, komédia, činohra, veselohra
Dejiny literatúry sa zaoberajú historickým vývojom literárnych druhov, žánrov ako aj literárnych diel.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)