Letom literárnym svetom 3.

Stredoveká literatúra

Stredoveká literatúra

(5. – 15. stor. n. l.)
Rástlo feudálne zriadenie – rozdelenie spoločnosti (páni, poddaní); rastúci význam kresťanstva.
Ľudia si už v starších dobách uvedomovali, aký význam má slovo pri vzájomnom dorozumievaní a pôsobení človeka na okolie. Počas primitívnych obradových úkonov používali najprv jednoduché, neskôr pravidelne členené slovesné prejavy, ktoré nemali estetický ani poznávací zámer. Slovesnosť sa rozvinula až v stredoveku. Vo feudálnych vzťahoch medzi pánmi a poddanými sa s rastúcim významom kresťanstva prejavovali jednoliate vzťahy v hospodárskej, spoločenskej i kultúrnej oblasti. Hovoríme o univerzálnosti stredovekej európskej kultúry, čiže o jej spoločných vlastnostiach ktoré jednotne ovplyvnili oficiálnu umeleckú tvorbu vo všetkých krajinách. V kresťanstve malo základ aj myslenie a názory na umenie. Jedným z nich je teória o menlivosti poriadku sveta, o existencii trvalých právd a životných princípov. Bolo sa im treba podriaďovať a rovnako prijať i nemenné rozdelenie spoločnosti na tri stavy: na duchovných, pánov a poddaných. V cirkevných i svetských autoritách sa videla záruka istoty správneho napredovania životom a správneho zmýšľania.

Mali človeka dvíhať z poroby pohanstva k vyšším duchovným hodnotám. Toto sa odzrkadlilo aj v stredovekej estetike. Keďže aj príbehy a udalosti sa chápali ako objektívne dané a nezávislé od človeka, v stredovekej metóde tvorby nenachádzame psychologické motivovanie deja ani zobrazovanie konania postáv ako odvíjania príbehov. Vyrástla veľká dôvera v literárne autority, z ktorých najuznávanejšou bola Biblia, neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Autori tieto vrcholné diela napodobňovali v obsahu i forme a hojne ich citovali, čím vytvorili zvláštny postup dpi písaní – imitáciu (bola uznávaná). Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali – parafrázovali. Nezmenené alebo parafrázované sa pričastým opakovaním stali topickými – ošúchanými, zaužívanými. S náboženstvom sa silne uplatňovalo transcendentálne poňatie sveta a života. Zmysel všetkého na svete sa určuje predovšetkým vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a k Bohu.
Život a príroda sa v svetle kresťanských ideálov javili ako pominuteľné. Umenie volilo väčšinou náboženské témy, chcelo odhaliť a postihnúť večné a najvyššie hodnoty a posúvať všetko bližšie k metafyzickým vzorom a cieľom, čiže zobrazovať vo všeobecnosti a morálnej jednosmernosti. Z tohto dôvodu sa na popredné miesto v literatúre dostáva alegória a symbolika. Vzniká dôležitý postup pri opise postáv, javov a vecí – idealizované typizovanie. Pri idealizovanom typizovaní sa nezdôrazňujú individuálne, konkrétne a zmyslové, ale všeobecné vlastnosti, čím sa vytvorí idealizovaný typ, ktorý má tradičné a ustálené vlastnosti. Sila náboženského prežitia a hlboký citový zážitok podnietili v 13. storočí vznik kresťanskej mystiky. Prejavila sa prehĺbením a oživením obraznosti a citovosti vo vzťahu k Bohu, Panne Márii a svätým a obohatila citovú sféru človeka i literárne diela o nové hodnoty. Špecifické črty stredovekej literatúry sa preniesli i do humanizmu, renesancie a baroka.
Básnický štýl sa opieral o rétorický štýl, ba sa s ním stotožňoval a často to charakterizovala Veľká Tornamentálnosť. Pomáhalo mu v tom rozširovanie významu hromadením trópov a figúr, ktorým hovoríme amplifikácia a kumulácia (rozširovanie a hromadenie). Myšlienky sa tak vyjadrovali pôsobivejšie, bohatšie, poukázalo sa na ne z viacerých hľadísk. Autor tým nielen pôsobil na poslucháčov, ale aj účinnejšie vyjadril nesmiernosť tajomstva vesmíru i postavenie človeka v ňom. Veľkoleposť štýlu sa trojstupňovo merala podľa významu osôb. Ak bola nízkeho pôvodu, písalo sa v nej obyčajným nízkym štýlom, ak bola stredného pôvodu stredným štýlom a vznešený, už celkom zrétorizovaný štýl patril ľuďom z vysokej, urodzenej vrstvy.
Neskôr literatúra nadobúdala svetskejší charakter, dostávala sa na hrady i do miest. Svetskému umeniu sa začína vymedzovať pevné miesto v živote stredovekej spoločnosti. Autor stál v úzadí, zo začiatku sa neuvádzali ani názvy diel. Až po vynájdení kníhtlače (1445) sa začali texty dopĺňať presnejšími údajmi. Pretrvával synkretizmus, t.j. kríženie literárnych druhov, ba aj krásnej a vecnej literatúry. Staršia literatúra je súčasťou vývojového procesu, ktorý stále pokračuje a nie je dokončený ani dnes. Význam najväčších zjavov starších čias siaha až do prítomnosti a bez poznania kultúrnej tradície a úctu k nej by naše poznanie a estetické prežívanie novšej a súčasnej literatúry bolo chudobné a nedokonalé.

Letom literárnym svetom 1.

Podstata a druhy umenia, krásna a vedecká literatúra, folklór

Základy literatúry

Umenie: Osobitná forma spoločenského vedomia. Je to poznanie a pretváranie skutočnosti. Umelec podľa zákonov krásy vytvára obraz skutočnosti. Umelecká tvorba je práca, ktorá si vyžaduje talent, fantáziu, nadanie a tvorivé majstrovstvo. Umenie plní tieto funkcie:

1. umelecko – estetickú
2. hodnotiacu
3. výchovnú
4. zábavnú, oddychovú, relaxačnú

Diferencovanie umenia
Medzi základné druhy umenia patrí umenie výtvarné, slovesné, hudobné a divadelné.
Medzi základné žánre vo výtvarnom umení patrí maliarstvo a sochárstvo.
Základné žánre v slovesnom umení: poézia, próza a dráma.
Základné žánre v hudobnom umení: vokálne skladby a inštrumentálne skladby.
Základné žánre v divadelnom umení: tragédia, komédia a herecká tvorba.
Literatúra ako umenie sa datuje od najstarších čias, od antického Grécka (8. – 9. stor. p.n.l.). názov literatúra je odvodený z latinského slova litera = písmo. V širšom slova zmysle rozumieme pod týmto pojmom všetky diela, ktoré sú vytvorené. U užšom slova zmysle sú to iba diela umeleckej povahy. literatúru delíme na vecnú a krásnu (umeleckú).
Vecná literatúra sa zameriava na odovzdávanie a uchovávanie informácií. Patrí tu odborná, publicistická a administratívna literatúra.
Umelecká literatúra vychádza z reality, ale dôležitú úlohu zohráva fikcia (predstava). Súčasťou umeleckej literatúry je aj folklór.
Folklór – diela ústnej ľudovej slovesnosti, výpoveď ľudu. Folklór má anonymného autora, ktorý tvorí podľa požiadaviek kolektívu so zámerom vytvárania estetických hodnôt.

Letom literárnym svetom 2.

Literárny systém

Základy literatúry

Podstatu literárneho systému tvorí umelecká literatúra ako najvyššia estetická a umelecká hodnota.
Literárne podsystémy:

1. populárna literatúra
2. dobrodružná literatúra
3. literatúra faktu
4. science fiction
5. literatúra pre deti a mládež

Svetová, európska a národná literatúra, estetické osvojovanie sveta, periodizácia literatúry

Svetová literatúra – súhrn diel rôznych literatúr, ktoré sa pre svoje umelecké kvality a univerzálne ľudské obsahy stali spoločným majetkom celého ľudstva.
Národná literatúra – súbor všetkých pôvodných literárnych diel, ktoré napísali autori jedného národného spoločenstva. Národná literatúra je bytostne spätá s národom a jeho životom a osudom.
Európska literatúra – bola vytvorená na európskom kontinente.
Estetické vedomie je jednou z foriem vedomia, ktorou si osvojujeme skutočnosť. Je prostriedkom duchovného osvojovania skutočnosti. Pojem vnímanie sa vysvetľuje ako porozumenie a chápanie literárnej skutočnosti rozumom, zmyslami a citmi. Pri prežívaní zohráva základnú úlohu obsah literárneho diela. Rovnako dôležitá je aj forma literárneho diela (spôsob akým je dielo vytvorené). Konkretizácia – pochopenie literárneho diela čitateľom podmienené jeho životnou skúsenosťou, literárnym vzdelaním a spôsobom čítania.
Hodnota literárneho diela – súhrn hodnôt obsiahnutých v diele. Pozostáva z estetickej hodnoty a z ďalších hodnôt, ako sú morálne, etické a filozofické zásady.
Slovenský literárny rozvoj rozdeľujeme na tri hlavné obdobia:

1. Staršia slovenská literatúra (800 – 1780)
2. Novodobá slovenská literatúra (1780 – 1905)
3. Slovenská literatúra 20. storočia (1900, 1905 – …)

1. Staršia slovenská literatúra (800 – 1780)
   • Stredoveká literatúra (800 – 1500)
   • Humanistická a renesančná literatúra (1500 – 1650)
   • Baroková literatúra (1650 – 1780)
2. Novodobá slovenská literatúra (1780 – 1905)
   • Klasicizmus (1780 – 1830)
   • Preromantizmus a romantizmus (1830 – 1850)
   • Od romantizmu k začiatkom realizmu (1850 – 1875)
   • Realizmus (1875 – 1905)
3. Slovenská literatúra 20. storočia
   • Slovenská literárna moderna (1905 – 1918)
   • Medzivojnová literatúra (1918 – 1945)
   • Literatúra po druhej svetovej vojne (1945 – 1989)
   • Súčasná slovenská literatúra (od roku 1989)

Literárny proces – súbor všetkých navzájom prepojených vývojových premien v literatúre; tvorivý proces autora pri tvorbe literárneho diela.
Literárna tradícia – výber diel v literárnej minulosti povýšený na estetické a kultúrne vzory, ako aj ich pôsobenie na ďalší vývin a tvorbu.
Literárne druhy – diferenciácia (rozdelenie) podľa určitých ustálených spôsobov tvorby (štylistické, tematické a kompozičné kritériá).
Druhy:
epika poézia – viazaná reč
lyrika próza -neviazaná reč
dráma dráma – dialogická reč
Literárne žánre – skupina literárnych diel, ktoré majú spoločné literárne znaky.
Epika – román, novela, epos, poviedka, rozprávka
Lyrika – óda, elégia
Dráma – tragédia, komédia, činohra, veselohra
Dejiny literatúry sa zaoberajú historickým vývojom literárnych druhov, žánrov ako aj literárnych diel.

W. Shakespeare -

Wiliam Shakespeare

B. S. Timrava - Ťapákovci

http://www.metoo.sk/myaudio/play/2695f5d088ea8cb9d9a321acf3188df2