Próza naturizmu - Ukážka č. 2 a úlohy

Drak sa vracia

(novela)

            - A čo, Kubuš, čo povieš, nedala by sa črieda dostať z doliny nejakou inou cestou, nie cez Sihly?

Pastier sa zadíva na pasienkového gazdu dlhým pohľadom, akoby ho nepoznával. Potom zažmurká a pretrie si pery jazykom.

- A čo myslíte, gazda, - začne unaveným hlasom, akoby vysvetľoval vec, ktorá je každému jasná, - čo myslíte, že som na to sám neprišiel, že som nehľadal dajaké východisko? Troje liet už pasiem v Smrečinách, ale o takom východisku neviem. Druhého východiska odtiaľ niet.

- A predsa je, viem o takom východisku.

Kto to povedal? Kto sa opovážil? Čí je to hlas? Pokojný, rozvážny a celkom tichý. Všetky tváre obracajú sa k dverám. Z kúta odo dvier pohla sa vysoká, temná postava a postúpiac o dva kroky, zastala si s obnaženou hlavou, s klobúkom pridŕžaným obidvoma rukami na prsiach rovno proti svetlu, čo sa sem práve vodralo cez tesný oblôčik. Nik nezbadal, kedy sem vošiel, no v tej chvíli nik na to ani nepomyslel, to čo práve povedal, bolo dôležitejšie ako záhadný spôsob, ktorým sa sem dostal. Dívali sa naň a všimli si, každý si to musel všimnúť na prvý pohľad, že ako tu stojí s obnaženou hlavou, má vlasy skoro načisto šedivé a že sa sivou farbou nápadne odrážajú od tmavej opálenej tváre i od krátkych fúzov a hustých obŕv, ktoré má dosiaľ čierne ako žúžoľ. A potom si tiež všimli, že spod pásky na ľavom oku tiahne sa mu cez čelo až dolu k lícnej kosti dávno zahojená, jasne ružová jazvy. No najnápadnejšie vari bolo, že sa ozval celkom ticho, skoro šeptom a že ho predsa každý počul, každý sa strhol a obrátil k dverám, kde stál.

- Jestvuje také východisko, - opakoval po chvíli. – Viem o ňom. Medzi Čubrinou a Liptovskými múrmi. Volá sa Závory.

- Závory? – opakoval pastier udivene.

- Tak, Závory.

- Ale veď cez Závory sa príde do Tichej a Tichá horí tak isto ako Kôprová.

- Z tichej treba ísť na Tomanovo.

Pastier mávol rukou: - Za Tomanovým je Poľská...

- Tak je, Poľská, - prisvedčil Drak pokojne.

- A hádam sa nazdávaš, že teda prejdeš, že ti Poliaci dajú pokoj. Kradnú statok z našich vlastných dolín, a ty im ho chceš doviesť až predo dvere.

- Musíme to skúsiť.

- Dobre, dobre...  Ale z Poľskej, ako sa chceš dostať z Poľskej?

Pastier znovu mávol rukou: - Cez Pyšné, s čriedou cez Pyšné, ani kŕdeľ oviec tade nepreženieš, nie to čriedu volov.

- Musíme to skúsiť, iného východiska zo Smrečín niet.

- Musíme, musíme, kto sú ti „musíme“, ty a ešte kto?

- Ja a ten, čo sa ku mne pridá.

- Ty a ten, čo sa k tebe pridá?

- Hej, ak páni úradníci dovolia. – Drak sklonil hlavu, akoby nemal viac čo povedať, a čakal na odpoveď.

Úradskí, boženíci a výborníci pozerajú jeden na druhého,  pozerajú na richtára. Richtár sa ošíva, úradskí sa ošívajú. Prišlo to trochu náhle. Nevedia: majú alebo nemajú sa pustiť s Drakom do reči. Prepadol ich nečakane, keď boli v úzkych a nevedeli si rady. Teraz ich má v hrsti, núka im pomoc, ktorú nemôžu odmietnuť, pretože inej pomoci niet neblízku. Tu richtár vytrčí proti nemu bradu a pozrie mu rovno do tváre.

- A čo za to chceš, akú odmenu si žiadaš, ak dovedieš čriedu v poriadku domov?
Drak chvíľu rozmýšľal, podíval sa do klobúka, ktorý si stále držal na prsiach, akoby v ňom mal napísanú odpoveď, a potom odvetil oveľa miernejšie, než sa patrilo odvetiť na richtárov podráždený tón:

- Nežiadam si za to nič, žiadnu odmenu, len mi dovoľte, - a tu zaváhal, akoby rozmýšľal, či sa má ešte viac ponížiť, - len mi dovoľte kopať znovu hlinu pod Peklom.
- Hlinu pod Peklom?

- Tak.

Chlapi sa zamrvili, hlavy dovedna, začali šuškať jeden druhému do ucha. Po krátkej porade oznámil richtár rozhodnutie obecného výboru: Dobre, Drak môže ísť po čriedu, môže pojať zo sebou, koho potrebuje. – Ale, - richtár urobil významnú pomlčku a zdvihol vystretý ukazovák, - ak sa do týždňa nevráti, s čriedou alebo bez nej, zhorí jeho chalupa do základov. Sám on, richtár, dá rozkaz aby ju zapálili. Také je rozhodnutie obecného výboru, tak nech sa stane.
- Na zdravie teda!

- Na zdravie vospolok! Aby nás pánbožko od škody a zlej moci zachovať ráčil.
Štrngli si všetci dookola okrem Draka. Draka vynechali. Draka prepustil richtár stručným: - Môžeš ísť. – Na odchode, keď už stál vo dverách a držal kľučku, pripomenul mu ešte raz: - A pamätaj...! – Ako mal vo zvyku, zdvihol opäť ukazovák významne pred oči a podíval sa
na Draka spod skloneného čela. Drak sa napolo otočil, vrátil richtárovi jeho pohľad, zdalo sa, že chce čosi povedať, no potom akoby si to rozmyslel, sklopil zrak a, dotknúc sa dvoma prstami strechy na klobúku, zavinšoval im dobrého zdravia.

Úlohy k ukážke č. 2

1.      Charakterizujte Draka podľa spôsobu jeho verbálnej a neverbálnej komunikácie.

2.      Vysvetlite, prečo sa dedinčania k Drakovi správali nedôverčivo. Nájdite v ukážke dôkazy pre svoje tvrdenie.

3.      Urobte mapu mysle vlastností a predstáv, ktoré sa vám viažu so všeobecným podstatným menom drak. Porovnajte ju s vlastnosťami, ktoré dedinčania pripisovali Drakovi.

4.      Ktoré charakterové vlastnosti má Drak spoločné s postavou draka v rozprávkach? Čím a v čom sú si podobní?

5.      Vyberte správny význam frazeologizmu teraz ich má v hrsti.                                                    A. drží ich v objatí B. nemôže ich vydierať C. ovláda ich D. okradol ich

6.      Ako súvisí prostredie ukážky s charakteristikou literárneho smeru naturizmus?

Použitá literatúra:

POLAKOVIČOVÁ, A. – CALTÍKOVÁ, M. – ŠTARKOVÁ, Ľ. – MEZEIOVÁ, A.: Literatúra III pre stredné školy. Bratislava: ORBIS PICTUS ISTROPOLITANA, 2012, s. 142 – 148. ISBN 978-80-8120-176-9